„Kelly, poď dole! Máš návštevu!“ ozvalo sa spod schodov.
„Hej, hej... Veď už idem...“ zamrmlala som a zliezla som dole po schodoch. Cez obývačku som prešla do vstupnej haly. Vo dverách stál vysoký, asi dvadsaťročný chlapík v školskej uniforme. Teda ale vážne... načo je dospelému chlapovi školská uniforma? Ten by mal študovať na vysokej. A tam sa predsa uniformy nenosia. A prečo by to mala byť moja návšteva? Ani ho nepoznám...
„Ahoj,“ usmial sa.
„Ahoj, kto ste?“ asi som naňho pozerala ako totálny magor... čo tam po tom...
„Volám sa Matthew Gordman,“ uklonil sa. Načo sa klaňal? To sa predsa nerobí... „Som tvoj nový sprievodca po našej škole.“
Počkať... toto mi akosi nedošlo. Dospelý cudzí chlap sa nasáčkuje k nám domov a snaží sa ma vylákať niekam preč s takýmto chabým argumentom.
„Kelly, budeš na prestížnej škole študovať zdravotníctvo, nie je to skvelé? Všetko ti zaplatí štát.“ žiarila mama.
„Aha...“ vyjadrila som sa. To ma akože naozaj chce poslať preč s tým chlapom? Neverím. Kým mi nedonesie písomné potvrdenie, že nie je úchyl.
„Tu je potvrdenie, že som tu na príkaz vedenia školy,“ podal mi akýsi papier. Len som ho prebehla očami. To nie je možné! Ten chlap snáď dokáže čítať myšlienky! Psychopat... Keď som preletela ten hárok papiera, tak som mu ho vrátila a pozrela som na mamu.
„Pôjdeš na internát, takže sa utekaj zbaliť!“ zažiarila mama. „Ja ti nachystám nejaké jedlo na cestu a nejaké veci, na ktoré nesmieš zabudnúť!“ a odbehla kamsi do útrob nášho domu.
„Dáte si niečo?“ ponúkla som návštevníka, keďže moja mama na to asi akosi pozabudla...
„Nie vďaka... A môžeš mi tykať,“ usmial sa.
„Tak si poď aspoň sadnúť dnu, kým sa neprichystám do školy...“ povedala som a nechala som ho vstúpiť dnu a kým som si balila veci, môj starší brat Joe sa mu postaral o zábavu (každého normálneho človeka by asi unudil na smrť... Matthew bol asi výnimka...).
„Tak si na seba dávaj pozor a napíš mi!“ lúčila sa so mnou mama. „Máš veľkú šancu presadiť sa, tak ju nepremárni... ľúbim ťa.“ Lúčila sa so mnou mama.
„Aj ja teba... Tak... Ahoj.“
„Ahoj zlatko...“
„A pošli mi odtiaľ črevo z mŕtvoly!“ pokazil dojemnú chvíľku Joe. Dala som mu zaucho, chytila som kufor (druhý mi niesol Matthew), ešte raz som sa s nimi rozlúčila a vykročila som po ceste za mojím spoločníkom.
„Tak... konečne sme sa odtiaľ vymotali...“ hlesol po chvíli. „Som tvoj nový spolužiak. Môžeš ma volať Matt.“
„Hmpf...“ zamrmlala som popod nos.
„Čože?“ zarazil sa.
„Aby si vedel, tak ti vôbec neverím! Ani minimálne!“ vybafla som. „Si úplne cudzí človek! Nasáčkoval si sa k nám domov a nejakým mne doteraz neznámym spôsobom si presvedčil moju mamu, aby ma s tebou pustila preč, pričom ani neviem, kam ideme!“
„Ale ja...“
„A ty sa tváriš, akoby sme mali byť kamaráti alebo čo! Zabudni!“ zamračila som sa ako sa to len dalo a ďalej som kráčala vedľa neho. Čakala som hocičo, len nie to, že odbočí do prístavu. S vytreštenými očami som sa vliekla za ním aj s obrovským kufrom.
„Mladý Matt!“ zahučal nejaký hlas za mnou, až sa mi chlpy na šiji zježili a vlasy mi vstávali dupkom.
„Och, Danny...“ otočil sa s nadšeným výrazom. „Toto je Kelly. Bude chodiť do našej školy.“
„Och... vážne?“ zahučal znova hlas za mnou. Pomaly som sa otočila. Za mnou stál dvojmetrový bradatý černoch s obrovskými svalmi. Na sebe mal akési staré modré nohavice a biele tielko.
„Kelly, toto je náš školník, Danny.“ Predstavil ho Matt.
„Aha, takže školník... š-š-š-školník?!“ vydesila som sa.
„Pokojne mi tykaj.“ Usmial sa Danny. „No, porozprávame sa neskôr. Teraz rýchlo na loď, o chvíľu vyráža,“ povedal a otvoril najväčšiu krabicu po jeho pravej ruke. Namiesto krabice sa tam nachádzali schody do podzemia. „Nech sa páči.“ Loď? Čo? Čo má do pekla spoločná loď so zdravotníckou školou? Určite ma odvezú niekam do zahraničia a predajú... to je vlastne jedno, veď aj tak môj život nestál ani za toľko, ako život hocijakého psa z ulice. Snáď okrem Joea. Brat... jediný človek v mojom živote, ktorý ma dokázal rozosmiať... tým, že sa správal dementnejšie ako dement.
„Tak poď...“ zamrmlal Matt a vliezol dnu aj s mojím kufrom. S pocitom, že to ešte hlboko oľutujem, som sa pobrala za ním... A za mnou dupotal školník.
Keď sme zliezli nižšie, ocitli sme sa v dobre (perfektne) udržiavanej haly plnej ľudí s množstvom lavičiek, stolov, prepážok a s jednou veľkou fontánou uprostred. O kúsok ďalej bol obrovský parník, na ktorý si práve vynášalo kufre asi päťdesiat ľudí vo veku zhruba od pätnásť po dvadsaťpäť rokov. Ale neboli tak docela normálni- niektorí mali motýlie, netopierie či iné krídla, iní mali mačacie alebo iné uši, chvosty, alebo sa vznášali kúsok nad zemou, alebo sa od obyčajných ľudí líšili nejakým iným spôsobom, čo ma znova priviedlo k myšlienke: Čo má toto znamenať? Vysvetlí mi niekto tú zdravotnícku? To mala byť asi výhovorka... Veď ten si to ešte zlizne...
Matt ma viedol k jednej z prepážok. Chvíľu som ho čakala neustále pozorovaná školníkom Dannym a o chvíľu sa vrátil aj s dvoma lístkami.
„To sú lístky na parník- tento je tvoj. Teraz ho zober a choď na palubu, Danny ti pomôže s vecami,“ usmial sa. „Ja si musím ešte niečo vybaviť, uvidíme sa potom, tak čau!“ zamával mi a už ho nebolo.
„Veď počkaj... Keď sa vrátiš...“
„Slečna Kelly!“ zakričal na mňa Danny asi z dvadsaťmetrovej vzdialenosti smerom k parníku.
„ÁÁÁÁÁÁ!!! Čakajte na mňa!“ zakričala som a pobehla som smerom k nemu. Prišli sme až k parníku, kde sa pred nami docela rýchlo skracoval rad ľudí, až sme prišli.
„Lístok, prosím, slečna,“ oslovil ma vychudnutý starý pán s bradou po kolená, asi o hlavu vyšší odomňa. Vybrala som z vrecka lístok a podala som mu ho.
„Vďaka vám,“ vrhol na mňa napoly bezzubý úsmev a niečo začal zúrivo vystrihovať do môjho lístku. „Nikde si ho nezabudnite, ešte sa vám zíde na ceste späť na konci roka. A dávajte si pozor na hrušky.“
Na konci roka? Je v poriadku? Nikdy mi nič dôležité nevydržalo na očiach viac ako mesiac. A tiež som veľmi nepochopila tú vec s tými hruškami. Pokrčila som plecami, vzala som si lístok, kufor, nechápavý pohľad a pobrala som sa ďalej na palubu. A Danny za mnou.
***
„Tak... tvoja kajuta je tu,“ zastal Danny pred jednoduchými dverami veľmi ďaleko od vchodu do podpalubia (z čoho som veľmi nadšená nebola; navyše Danny zaberal celú maličkú chodbičku, tak presun nebol veľmi nenápadný, ani pohodlný).
„Kruté...“ poznamenala som a otvorila som dvere.
„Neboj sa, Matt má kajutu o pár dverí ďalej,“ školník sa dostal cez dvere a položil kufor na podlahu. „Tak. Sama tu nebudeš, keby si čokoľvek potrebovala, zastav prvého, koho stretneš a opýtaj sa. Ale aj tak najlepšie, keď zájdeš za Mattom. Bude tu ešte než parník vypláva, takže... tak.“
„Ďakujem.“
„Nie je zač, rád ti znova pomôžem,“ zaceril sa a otočil sa na odchod.
„Danny!“ oslovila som ho na poslednú chvíľu.
„Hm?“
„Do koľkého ročníka chodí Matt?“
„Do prvého!“ ukázal mi vztýčený palec a už ho nebolo. Pokrčila som plecami a odpratala kufre do kúta, keby niekto prišiel. Potom som lístok položila na jeden vankúš, vzala som z neho kľúčik a vyšla som z kajuty, dávajúc si ho do vrecka fialovej mikiny. Trvalo mi dobrých pätnásť minút, kým som našla východ na palubu.
Spokojne som sa nadýchla čerstvého vzduchu a rozhliadla som sa okolo seba. Všade sa motalo plno ľudí s kuframi, väčšinou v školských uniformách troch rôznych farieb. Oprela som sa o zábradlie a pozerala som sa na ostatných, ako si nechávajú vystrihovať do lístkov rôzne obrazce a odchádzajú hľadať svoje kajuty. Zrazu som začala byť neuveriteľne nervózna, tak som sa otočila a sadla som si na palubu. Čo tu dopekla robím? Ak sa mama niekedy dozvie, že vôbec nejdem na nijakú zdravotnú, tak ma zabije...
„Hmm... Môžeš mi, prosím, poradiť?“ ozval sa pri mne akýsi tichý hlások.
„Čože? Ach... áno,“ prikývla som a ocitla som sa zoči-voči dievčaťu s krásnymi modrými očami, krátkymi blond vlasmi a žiarivobielym úsmevom.
„Hľadám kajutu číslo dvestojedenásť G,“ prečítala na svojom lístku a v tom momente mi bolo jasné, že kým nájdeme tú kajutu, budú Vianoce- bola to totiž kajuta, v ktorej som mala veci aj ja.
Po dobrej polhodine sme spoločne odhalili nie tak celkom komplikovaný systém číslovania izieb a našli tú našu, kde už boli ďalšie dve dievčatá aj s vecami.
„E... ahoj,“ vyšlo zo mňa.
„Ahoj, ja som Sarrah,“ ozvalo sa krátkovlasé blond dievča vedľa mňa.
„Ja som Lisa,“ usmialo sa maličké dievčatko s dlhými vlnitými svetlými vlasmi a modrými očami.
„Alexxis, teší ma,“ predstavilo sa posledné dievča- malo vlasy zhruba po plecia, zapletené do červených a čiernych vrkôčikov.
„No... ja som Kelly,“ predstavila som sa a čakala som čo ďalej.
„Všetky ste tu prváčky?“ opýtala sa Sarrah, ktorá si odniesla kufor vedľa postele a poobzerala sa po ostatných.
„Áno,“ ozvalo sa zborovo.
„Čo?“ začudovala som sa. „Aj ty?“ premeriavala som si malé dievčatko s oranžovými návlekmi na nohy.
„Áno,“ usmiala sa.
„Jej, ahoj, tu si!“ ozval sa z otvorených dverí Mattov hlas.
„TY!!!“ skríkla som a uvalila som mu päsťou. Vďaka tomu všetky tri dievčatá po mne pozerali, akoby som ho práve zabila. „To máš za to, že si mi nič nevysvetlil a len tak si si odišiel. A teraz si sem zase len tak napochoduješ a tváriš sa, že sa nič nestalo!“
„Aby sa ti niečo nestalo!“ začal po mne zase štekať on. „Ja ti nemusím vysvetľovať nič, aby si vedela! Vôbec to nie je moja povinnosť!“
„Pche!“ vyprskli sme naraz, Matt treskol dverami a už ho nebolo.
„Uf,“ udrela som si ešte do steny a sadla som si na posteľ.
„Kelly?“
„Hm...“ nemala by si ísť za ním?“ opýtala sa opatrne Sarrah.
„Načo?“ odvrkla som.
„Aby... si vyriešila ten problém... nie?“
„Ja to nepotrebujem riešiť! Matt je nezodpovedný idiot! Odvliekol ma z domu, moja mama ma s ním pustila, on ma privliekol sem a ja stále nemám ani len tušenia, čo sa tu deje, kto sú všetci tí ľudia a kam do pekla ideme!!!“ zhlboka som sa párkrát nadýchla. „Prepáčte, ja len... som z toho trochu na nervy, lebo tu ničomu nechápem a...“
„To je v pohode. Poď, dáme si čaj,“ usmiala sa Alexxis.
„Aj ja idem!“ vyskakovala miniatúrna Lisa a vzápätí sa potkýnala o návleky na nohy za nami. Alexxis sa evidentne v tamojších priestoroch vyznala oveľa lepšie , pretože presne vedela, kde je kuchyňa a kadiaľ má ísť.
V kuchyni vytiahla tri šálky a dala variť vodu.
„Takže ty sa tu veľmi nevyznáš, čo? Tak ja ti to nejako vysvetlím...“ povedala Alexxis a pustila sa do rozprávania.
Poznámky autora: Táto kapitola nie je veľmi dlhá- je to len akýsi úvod do deja, akési intro. Čakám vaše komentáre a kritiku, prosím, nechoďte okolo horúcej kaše a rýchlo mi vytknite, čo robím zle, nech tú chybu znova nezopakujem a nech vás tým po čase neprivádzam do šialenstva. Dúfam, že ste si prvú kapitolu užili aspoň tak ako ja a tešíte sa na druhú.
A čo v ďalšej kapitole? Kelly zistí, o čo celý deň ide a kam idú, nájde si nových priateľov a začne sa s nimi zbližovať. Máte sa na čo tešiť!
Hm, myslím, že máš pravdu, s unáhleným dejom som akosi vždy mala problém (ale to si si asi všimla aj bezo mňa). Takže sa to pokúsim zlepšiť, aj to s tými lietajúcimi ľuďmi =). Inak ďakujem za tvoj comment =)
Ahojky =)je to super =) kedze som to uz raz citala a bola som aj pri samotnej tvorbe tak ani inak nemozem povedat =) ale nemyslis ze e to strane rychlo? ze sa to vsetko velmi rychlo zomlelo? je ta Kelly (Lea sa mi pacilo viac =D) je tak trosku blba ked sa ani len nezamyslela nad tym ze ty ludia lietaju? ci to je u nich normalne? alebo co? =D inak je to sweet a cute =D
o.O
(Zuzu, 14. 5. 2012 17:50)