4. kapitola
S napätím som čakala kto vyjde von, no bolo to úplne cudzie dievča. Malo čierne vlasy zviazané do chvosta na vrchu hlavy s rozpustenou ofinou a celé to dopĺňali červené vrkôčiky po celej hlave. Na sebe mala školskú uniformu.
„Ahoj,“ pozdravila, keď za sebou zavrela dvere. „Volám sa Sally.“
„Ja som Kelly,“ predstavila som sa.
„Toto je Joey, môj partner...“ ukázala na vyššieho chlapca za sebou. Mohol mať tak o päť centimetrov viac odo mňa, mal stredne dlhé červené a veľmi výrazné vlasy a rovnako svietiace tmavé zelené oči. Keď som nič nehovorila, obaja vrhli spýtavé pohľady najprv na mňa, potom na Matta.
„To je Matt...“ zamrmlala som nakoniec a urazene som sa naňho pozrela.
„Vy sa asi nemáte veľmi radi, však?“ nervózne sa zasmiala Sally.
„Vy áno?“ zaujímalo ma. Sally aj Joey prikývli a Matt si čosi zamrmlal popod nos a naštvane niekam odišiel.
„Docela hej... ako zvyšok školy. Ešte nikdy som nevidela dvojicu, ktorá by sa navzájom nenávidela,“
„Podľa mňa ich to prejde,“ ozval sa Joey.
„Na to zabudni!“ vyprskla som. „S ním sa nemienim rozprávať, kým nevypadnem z tejto školy.“
„To sa s ním nechceš baviť do konca života?“ usmiala sa Sally pobavene.
„Nie!“ moje srdce vynechalo jeden úder. „Pekne-krásne tu doštudujem a vrátim sa naspäť k rodičom a bratovi a tak... Budem pracovať ako nejaká úradníčka alebo také čosi a viesť nudný obyčajný život,“ vysvetlila som a pozrela som na nich. Vyzerali, že majú čo robiť, aby nevybuchli smiechom.
„Pekné predstavy...“ znova sa usmiala Sally, keď sa zopárkrát zhlboka nadýchla. „Poviem ti, čo teraz urobíš. Zabudneš na všetko, čo si doteraz prežila a v tejto škole začneš žiť nový život s novou rodinou a novými priateľmi. Chápeš? S Mattom sa zmieriš a začnete trénovať. Keď budeš dospelá a doštuduješ na tejto škole, tak tu ostaneš, aby si tu pracovala až do... no, vlastne do konca života. Keď chceš, môžem ti pomôcť trochu si na všetko zvyknúť.“
Pozerala som na ňu ako vyoraná myš... Práve mi povedala, aby som sa vzdala svojho doterajšieho života a každého, koho som poznala, len aby som mohla začať odznova na tejto divnej škole?
„Tu naozaj nikto nie je-“ zasekla som sa uprostred vety, pretože dvere sa znova otvorili a von vyšla Carmen, Lisa a ten obor, s ktorým som sa rozprávala na lodi.
„Ahoj!“ usmiala som sa a pocítila som obrovskú úľavu pri pohľade na niekoho, koho som poznala. Sally a Joey vedľa mňa neisto pozreli na obra a potom na mňa, akoby som ušla z psychiatrie.
„Čo je?“ opýtala som sa ich.
„On je... obor,“ kývol Joey smerom k vysokému chalanovi vedľa Lisy.
„A ty si trpaslík,“ oplatila som mu to vážnym tónom, aj keď to nebola pravda- vážne, povedať niekomu väčšiemu od vás, že je trpaslík, to chce buď veľkú odvahu, alebo žiaden mozog. Ja som nemala mozog.
„Kelly!“ nadšene zvolala Lisa a zavesila sa mi na krk.
„Uf... pusť ma, Lisa... dusíš ma...“ dostala som zo seba a Lisa ma po pár minútach pustila.
„Ech... Kelly... tak sa voláš, však? Môžeš na chvíľku?“ spýtala sa Sally, nečakala na odpoveď a za lakeť ma dotiahla nabok. „Si si dúfam vedomá, že ten chalan, ktorý sem práve vošiel je obor v zmysle obor a nie obor v zmysle veľký chlap,“ začala pošepky a ja som prikývla. „A si si vedomá aj toho, že obri sú veľmi násilná rasa a nie je bezpečné sa k nim približovať?“ v tomto momente som na ňu vážne pozrela.
„Nie. Ale nemyslím si, že nám ublíži. Je to úplne obyčajný chalan.“
„Ako to, preboha, môžeš vedieť?“ pozrela na mňa tak trochu vyplašene.
„Skús mu dať šancu, prosím,“ povedala som a vrátila som sa späť k ostatným, kde už sa zhromaždila docela slušná skupinka študentov, vrátane Alexxis, ale nikde som nevidela Sarrah.
„Kto si dá cukrík?“ spýtala sa Carmen a všetkých obehla ľudí v okruhu asi troch metrov.
„Takže... ty si Lisin partner?“ nesmelo som sa opýtala obra.
„Áno, volám sa Kevin,“ podal mi ruku a ja som ňou potriasla.
„Ste docela zvláštna dvojica...“ povedala som so záujmom, keď som si všimla ten ohromný výškový rozdiel: Lisa bola skoro taká malá, ako nejaká škôlkarka a Kevin meral okolo dvoch metrov.
„Kellyyyyy...“ zavesila sa mi Lisa tentoraz na nohu. „Ja som strašne chcela byť s tebou!!!“
„Áno, aj ja by som bola radšej s tebou, než s tým idiotom Mattom, ale s tým asi nič nenarobím. A som si istá, že s Kevinom budeš veľmi dobrá kamarátka,“ povedala som.
„Ale aj s tebou budem kamarátka,“ povedala vyčítavo a stisla mi nohu tak silno, že mi takmer zastavila prítok krvi.
„Ale jasné, že budeš, len mi prosím pusť nohu, ak nechceš, aby som ostala na vozíku...“ zastonala som a Lisa mi pustila nohu. Panebože, ako to ja na tej škole prežijem? Tu je to samý blázon.
„To hádam nie...“ ozval sa za mnou akýsi povedomý hlas. „Kelly! Ty si tá Mattova kamoška!“
No jasné... školník Danny.
„D-Dobrý deň,“ pokúsila som sa o milý úsmev.
„Čo si malá?“ položil mi obrovskú ruku na hlavu, že som cez ňu skoro nevidela. „Pokojne mi tykaj!“ srdečne sa zasmial.
„Jasné...“ zamrmlala som.
„Tak čo, decká, ako sa vám tu páči?“ spýtal sa a začal mi tou gigantickou tlapou tľapkať po hlave, až ma z toho rozbolel krk a zahmlilo sa mi pred očami. Vnímala som nejasné hlasy okolo seba a občasné zabručanie Dannyho nado mnou. Keď ma po dobre pol hodine pustil, celá chodba bola plná nových študentov a pri mne stálo tých zopár, ktorých som poznala, vrátane Matta.
„Tak ty si zas tu...“ vrhla som naňho môj najškaredší pohľad.
„Na tvoju smolu áno,“ nadvihol jedno obočie a strčil si ruky do vreciek na nohaviciach.
„Čo blbnete? Snáď ste sa nepohádali...“ spýtala sa Alexxis a všetci po nás vrhali pohľady ako po zvieratkách v zoo. Čo som komu urobila, že zrovna ja musím toto trpieť?
„Prosím všetkých, aby sa upokojili a na chvíľu dávali pozor,“ ozval sa Danny zo schodov nad nami. „Prosím študentov, aby strávili celý deň až do večere na izbách. Večerať budeme v miestností, odkiaľ ste práve prišli o šiestej večer, dúfam, že všetci. Tak sa pokúste dovtedy prežiť. Teraz ma nasledujte,“ povedal a začal vystupovať po schodoch, pričom sa všetci začali hrnúť za ním. Kráčali sme docela dlho, keď sme prišli k obrovským dverám. Danny ich bez námahy otvoril a vošli sme dnu.
„Dievčatá napravo, chalani naľavo. Nepopleťte to, nechcem mať opletačky s vedením školy. Ak neviete kde je napravo a kde naľavo, opýtajte sa vedľastojaceho a informáciu si overte u vedľastojaceho z druhej strany. Keď vojdete dnu, nájdite si izbu, ktorá má na ceduľke na dverách vaše meno. Ak ju nenájdete, hľadajte znova. Kto nevie čítať, nech nájde nejakého človeka, ktorý to vie a bude ochotný mu pomôcť. V prípade, že máte nejaké otázky, nechajte si ich pre seba... aspoň do večere. Ďakujem za pochopenie, nájdete ma.... no.... úprimne dúfam, že ma nenájdete... tak sa vidíme na večeri. Čaute,“ kývol na pozdrav a zmizol dverami, ktorými sme prišli. Keď sa mi podarilo presvedčiť Carmen že pravá strana je napravo a odradila ju od toho, aby šla naľavo a konečne sme našli našu izbu (áno, zdalo sa mi trochu zvláštne, že na každej izbe je päť mien a na našej šesť, ale nechala som to tak.), našli sme si tam naše veci a vybalili sme ich do skríň, keď sme zistili, že chýba jedna posteľ.
„Jaaaaa to vyriešim!“ zatiahla Carmen a vliezla do svojej skrine. O chvíľu stade zo všetkou námahou ťahala jeden koniec postele. „Nejaký dobrovoľník, ktorý mi pomôže?“
„Ja,“ prihlásila som sa dobrovoľne, ani neviem prečo, vždy som bola najlenivejší človek zo všetkých, ktorých som poznala. Navyše som ešte stále nevychádzala z údivu, čo sa týka toho, ako vošla posteľ pre človeka do obyčajnej skrine.
„Okej, chyť ju na tejto strane, ja pôjdem z druhej a až poviem, zdvihneme ju a prenesiem sem do izby, kapišto?“ vysypala zo seba Carmen a už bola späť v skrini. „Držíš?“ ozvala sa o chvíľu z druhej strany. Rýchlo som chytila koniec postele a zakričala som „Áno!“
„Tak ideš.... Teraz!“ spoločne sme vytiahli posteľ von a ja som mohla ďalej vyvaľovať oči na Carmeninu skriňu.
„Carmen, povedz mi...“ oslovila som ju.
„Hm?“ zvalila sa na svoju posteľ, ktorá bola teraz bezpečne pri stene.
„Čo ty máš za nenormálnu skriňu...“
„Raz ti to ukážem... možno zajtra, teraz chcem-“ zaspala uprostred vety.
Rozhliadla som sa po izbe, každá z nás sedela alebo ležala na posteli, ktorú si vybrala (na izbe som bola s Alexxis, Carmen, Sarrah, Lisou a Sally), postele boli vždy po dve oproti sebe a vedľa každej postele bol písací stôl. Na jednom konci izby boli skrine a na oboch boli dvere. Jednými sa vychádzalo z izby do veľkej klubovne (ktorou sa vychádzalo na chodbu) a druhými sa išlo do našej vlastnej mini- obývačky s krbom a veľkou klietkou so zopár mačiatkami (áno, pri nich sme zabili asi dve hodiny).
Ešte chvíľu som sa snažila nenamáhať si hlavu tým, že všetko, čo som prežila za posledných pár dní sa vymyká všetkým biologickým a fyzikálnym a akýmkoľvek iným pravidlám. Potom ma to prestalo baviť, tak som sa na všetko vykašľala s tým, že sa všetko časom vysvetlí a s touto myšlienkou som aj zaspala.
***
„Kelly! Hej, Kelly! Vstávaj!“ ozval sa takmer panický hlas nado mnou. Na mojej posteli sedela Lisa a na tvári mala výraz úplnej hrôzy.
„Čo sa deje...“ zamrmlala som ešte v polospánku.
„Meškáme na večeru!“
„ČOŽE?!“ vykríkla som a vyskočila som z postele. Všetci okolo mňa sa práve prebúdzali.
„Carmen, kadiaľ sa ide do jedálne?“ otočila som sa na Carmen , ktorá pohodlne sedela na posteli a naťahovala si ruky nad hlavou.
„Môžem vám pomôcť,“ zamrmlala spokojne. „Ukážem vám, kde je jedáleň a vy môžete povedať, že ste zablúdili.“
„A ty?“ vrhli sme na ňu spýtavý pohľad.
„O mňa sa nebojte a poďte, nech nemeškáte,“ povedala Carmen, zoskočila z postele a vybrala sa von z izby. A my sme šli za ňou, až ku jedálni.
Predchádzajúca kapitola: Kapitola III.
Nasledujúca kapitola: Kapitola V.
Komentáre
Prehľad komentárov
Není zač * škaredo pozrie niekam do blba tváriac sa že sa mračí na Aďkin komp* a už sa teším :D
Lei-Lei
(Medusa, 1. 9. 2010 17:54)
*trasie sa od strachu a zúrivo prikyvuje hlavou* hneď ako mi pôjde textový editor, tak sem príde piata kapitola *škaredo zazerá na svoj komp a dúfa, že sa to spojazdní aj samo*
inak ďakujem za chválu, mám kopu novej tvorby, až doprerábame kuchyňu, všetko sem príde =D
:DD
(Lei-Lei, 20. 8. 2010 15:26)Jééé to je dobrééé :D Lei chce ďalšiu kapitolu *z anjelika za zmení na čerta* a ak to nebude tak ti nepošlem veci na preklad Muhahahahaha *evil look alá boh pomsty*
Adela-chan
(Medusa, 11. 2. 2010 8:43)Neboj, neboj, už na nej pracuje, len mám toho trošku viac, najnovšie som začala písať pre jeden časopis (budete si ho môcť prečítať na internete). Takže mi drž palce, nech mám na všetko dosť času a nech to dobre zvládnem =)
konecne :D
(Adela-chan, 16. 1. 2010 22:30)supeeeeeeeeer pokracovanie! :D som rada ze som sa dockala dalsej kapitoli :) je to celkom fajt :) sup sup napis dalsiu kapitolu! KAPISTO?? :D
Drahá sestra, nečítaj ďalej....
(Oh-Yes-I-love-Sasori, 3. 9. 2010 18:58)